Sponzorvaný hosting od WebSupport.sk

Dnes budem s tebou – denný tábor MIXklubu

11.08.2008

Väčšina ľudí si predstaví prázdninový denný tábor, niečo lepšie ako nuda, pre tie deti, ktoré rodičia počas práce, nemajú kam dať. Rodičia našich detí z MIXklubu celoročne nevedia kam dať svoje deti, alebo skôr ich vôbec nezaujíma, kde ich deti sú.

Keď sa naučíš trošku kráčať v tejto džungli, prejdeš povestnou „Michalskou bránou“, ktorá nevyzerá ako tá v meste, v ktorej zadržíš dych, aby si si niečo prial, ale zadržíš dych preto, lebo je pokrytá tisíckami čúraniek. Prejdeš a objavíš malú čistinku na ktorej sa povaľuje šatstvo, špaky, vďaka združeniu Odyseus injekčná striekačka iba raz za čas, človek unavený životom a drogami, skapatý potkan, rozbitá stolička, igelitka Tesco. A za čistinkou stoja dvere a za dverami kúsok niečoho iného – MIXklub.

Tento kúsok neznámeho sveta pozval deti na týždňový výlet ako vzducholoďou. Nepoznané, neznáme, príťažlivé a neuveriteľné…

Kam pôjdeme? Na Partizánsku lúku. Nevedia, čo je partizán a poriadnu lúku z akýchsi Nízkych Tatier si nevedia predstaviť ani v najneuveriteľnejšom sne. Tehelné pole poznám tam sa chodím niekedy kúpať, aj keď je tam studená voda. Radšej chodím na Delfín. Devín? Čo to je? Hrad? Pôjdeme loďou. To som ešte nešla, dosť sa bojím. Aquapark Senec to som už počula, na to sa najviac teším. Paráda. Beriem. Idem do toho. Čo to odo mňa chcú? Preukaz poistenca – lístok na mesiac? Mama síce nevie čo to je, ale pokúsim sa jej to vysvetliť. 7-ročný Julko nešiel, mama nedokázala vybaviť pre neho preukaz poistenca. Odprevadil nás na zástavku. Zostal sám.

V pondelok to je prvý deň týždňa, štartujeme. Ešte že ma tá Lubka zobudila, zbalila mi veci a vytiahla ma z toho brlohu… Môžem cvaknúť lístky?… Kedy tam už budeme? Partizánska lúka. Deti behali ako splašené a užívali si všetky tie preliezačky, húpačky, a zákutia iba pre deti… jéééééé potok… Musím získať body a získať medailu – „Majster Šikula“. Bude to asi Noro, ale skúsim. Čo to vlastne treba? Byť priateľský, pustit starších v autobuse, zdvihnúť papier… špina? Jáj keby som teraz bola v Pentagone určite by som vyhrala a nazbierala tisíc bodov…

Prebehneme okolo bezdomovcov, ktorí nám obsadili ohnisko a v lese si spravili kuchyňu „all inclusive“ s ohňom, ktorý by im závidel kde – aký skautík. A už sedia deti pri ohnisku, mraky sa zaťahujú a niekto sa stále pokúša zapáliť oheň. Niekto z detí povie, že treba to očúrať. Barborka si pripravila špekáčik, tečú jej už slinky a stále nič. S iskričkami v očiach sa pokúša upiecť si špekáčik nad plameňom horiacich novín. Všetko je mokré a bude ešte viac. Mali by sme ísť. Fúka. Bežíme, padajú prvé kvapky. Veľa kvapiek, leje. Barborka realizuje freestyle na blate – spadla. Schovávame sa pod malú strechu pri jazere. Je krásne. Dýchame čerstvý vzduch a prší, prší a prší. Pozeráme na opustené ohnisko, chrúmeme jablká, chlieb s horčicou a surový špekáčik letí do neznáma. Deti chcú ísť už domov, akosi sa v tej prírode necítia doma.

Ďalší deň bežíme na loď, samozrejme poslední. Kapitán nám niečo nakladá… Nestretnúť ho nevadilo by. Kto by ale riadil loď? Nastupujeme. Dosť stiesnené podmienky, všetci si už sedia, rodičia so svojimi deťmi, na svojich istých obsadených miestočkách na palube. Tam si nesadneme, pozerajú na nás ako na opice. Našli sme si miesto, samozrejme v podpalubí, pekne pri krabičke pozor plyn, na ktorom je položený popolník.

Pri výstupe z lode sa Radko zakuklil do mikiny. Niečo sa mu zdalo nefér? Nemala tá Kristínka doňho štuchať alebo je rozmaznaný? Kráčame raz, dva, tri, palica, klobúk… Ako to je? Neviem si to zapamätať: dopredu, dozadu, nabok a späť.

Zas stojíme a žobreme! Sme na Devíne. Ako môže vstup na tú kopu kamenia stáť 130 korún? Na to nám grand nestačí! Zľava sa podarila!

Síce vydláždený, ale kopec riadny…Prší. Schovávame sa pod najbližšiu strechu a to je maličké múzeum. Tam stojí stvorenie, dobrá teta, ako z iného sveta, nie z toho dravého. Rozpráva o vykopávkach a hladká naše deti po vláskoch. Keby len vedela koľko „džuve“ (vší) sa tam prechádza, veselo si tam žije…aj tak by ich asi hladila… Chlapček môj chvíľočku počúvaj a potom mi povieš, čo sa ti najviac páčilo. Neštuchajte sa, veď to sa nerobí, detičky moje milé… Studňa plní priania, tak zavrite všetci oči a aj ty môj…Aby tá moja mama, ktorá šľape, došla už domov a žili sme opäť spolu ako rodina. Neviem čo si priali ostatné deti, ale nech tá studňa plní tie priania lebo na ňu pošlem Rudka!!!

Vyloďujeme sa…. Posledná zastávka v americkom rýchlom občerstvení, kde sme deťom kúpili hamburgery. Barborka si strká kúsok hamburgera do zadného vrecka, Simonka si odložila kúsok hamburgera aj s obalom a s krabičkou: Tento kúsok zoberiem mame domov, aby mi s tatom aj kamaráti uverili, že som bola v Mekáči. Aj keď pre nás bežných ľudí, ktorí si žijeme svoje bežné nenáročné životy, je Mekáč úplne bežným, niekedy až odpudzujúcim zariadením rýchleho občerstvenia, pre naše deti bola táto návšteva miernou halucináciou.

Posledný deň, ostrieľaní rekreanti z čistinky na pomedzí Tallinu a hory Pentagon, sa vybrali na poslednú dobrodružnú cestu – smer Aquapark – Senec. Hlavná stanica. Zas utekáme, dilino tá vedúca, kde je? Nevie kúpiť tie lístky alebo čo? Deti visia na dverách vlaku a čakajú kedy dobehne s lístkami. Konečne. Podarilo sa. Vlak čakal iba na nás a pohýna sa. Chalani sa usadili samostatne v kupé, s maminou a s dvoma dcérami a niečo si tam rozprávali. Teta mamina sa milo usmieva a dcéry sa chichocú… Už iba kúsok Barborka, to zvládneš. Vidíš tam tú strechu? Tak to je už aquapark. Rudko s výkrikmi orangutana v kombinácii s hyenou vykrikuje šifri do vesmíru… Kedy pôjdeme dnu? Rýchlo kúšte dojedzte to. Ja už chcem ísť dnu, kričí Radko. Rudko si líha pred vchod… A zas ohňostroj v očiach detí: tobogán, šmykľavky, teplá a horúca voda… Barborka sa niekde stratila, šuchce si to po kupku ako doma, v o 10 čísel väčších maminých plavkách. Je nájdená pri cudzej tete. Vyzerali ako keby hovorili ako sa dá najlepšie upiecť štrúdľa. Rudko po stý krát stojí s otvorenou gambou pred šmykľavkou a tupo hľadí do vrchu. Plavčík po stý krát vstáva a opäť počuť píšťalku. S neveriacimi očami sa má pýta: Je Váš? Ten patrí k Vám?

Tento týždenný, denný tábor bol pre mnohých jediným prázdninovým výletom, a bola to často jediná možnosť kedy deti boli chválené, pohladené a odmeňované.

Barbora Brichtová